Finally!:-)

Kameňák, pohodlná sedačka, váš notebook pripojený na obľúbenú wifinu,vy a vôňa domova. I like it! Konečne som tu a môžem písať pokračovanie mojich príbehov. Strávila som pár prekrásnych dní v prítmí hlavných miest Európy a som načerpaná silnou energiou a chuťou. 

Začínam pracovať!

Prajem príjemný večer :-) 

*Mejita*

Nedeľné polemyzovanie :-)

Ahojte:-)
Konečne máme prekrásny slnečný deň a možno práve ten zapríčinil moje dnešné myšlienky. Ako už od včera viete, so svojim životom som spokojnejšia ako pred istým časom, napriek tomu však cítim, že mi v ňom chýba akási iskra. Nejaké vzrušenie, dobrodružstvo, ktoré by prebudilo vo mne pocity a emócie doteraz nepoznané. Neviem čím to je.
Niekedy sa mi zdá, že stále na sebe vidím stopy, ktoré na mne zanechal môj posledný- a zároveň aj prvý- vážnejší vzťah, ktorý trval vyše dvoch rokov. Mala som skvelého priateľa, všímavého, lásku mi prejavoval na každom kroku, bol zároveň mojím kamarátom a partnerom, vedela som sa s ním zhovárať o všetkom, aj o hudbe. Jediná chyba nášho vzťahu bola jeho neprimeraná,ba priam až extrémna žiarlivosť.
Počas dvoch rokov strávených s ním, som sa postupne uzavrela. Prerušila som kontakty so všetkými kamarátmi a známymi, najskôr s tými mužského pohlavia, neskôr, keď som už čas trávila len s pánom ´vyvoleným´ som sa prestala stýkať aj s kamarátmi. Najviac mi to vyčítala moja mama.
"Nieže by som chcela aby ste sa rozišli,ale čo keď sa tak stane a ty zostaneš sama? Nebudeš mať s kým ísť von, pretože si všetkých od seba teraz odplašíš?"
"Ale mamiiiii... My sa nerozídeme."
Rozišla som sa s ním po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Dôvod? Tri mesiace po tom ako som sa dostala do kapely medzi štyroch ´chlapov´ sa už jeho neustále výčitky, žiarlivostné scény skutočne nedali vydržať.
Odvtedy sa snažím ´znovaskontaktovať´s každým, s kamarátkami a známymi, no ide to pomaličky. Musím povedať, že keď som prvý krát po tak dlhom čase šla opäť v piatok večer von, cítila som sa,ako keby ma niekto odviazal z reťazí a dal mi slobodu a voľnosť. A to teraz nepreháňam :-))
Stále však mám pocit,že mi niečo chýba, neviem, čo to je tentokrát, len dúfam, že čím skôr na to prídem.
Nuž, čo už. My ľudia sme večne nespokojné tvory :-)
Prajem vám nádhernú nedeľu!

Vaša *Mejita*

Úvahy o úvahách

Prajem Vám príjemný večer, dúfam, že Váš deň bol rovnako krásny, ako ten môj.
       V posledných dňoch sa snažím venovať čo najviac tomu, čo ma posúva vpred a čo mám najradšej. Povedala som si totiž, že život si vždy žiada zmeny. Včera som založila tento blog, dnes som strávila deň s vecou najbližšou môjmu srdcu- hudbou. Od rána som bola zatvorená v skúšobni s kapelou, ktorá je ešte len v začiatkoch. Môj momentálny pocit je neopísateľný. Som naplnená energiou, konečne sa cítim kompletná a nič mi nechýba. Kiežby takýchto dní bolo omnoho viac!
       Nie je nič lepšie, ako keď začnú hrať bicie, ozve sa dotieravý zvuk sólovej gitary, Vy stojíte, čakáte kedy príde rad na Váš nástup, bubnuje vo Vás rytmus a po celom tele prúdia vibrácie z hudobných nástrojov. Mám pocit, akoby to bol sen, vrchol raja, keď sa pripojí môj hlas a s ostatnými členmi vytvorí nenapodobiteľnú harmóniu. Ten pocit je z tých, pre ktoré sa oplatí žiť a pre ktorý ja osobne žijem.
Život je totiž nevyspytateľný. Túto frázu pozná snáď každý z nás. Nikdy neviete, čo čakať a čo Vás prekvapí, preto treba žiť naplno a život si plnými dúškami užívať. Keď potom raz príde Váš čas, nebudete smútiť, ani sa trápiť. To už ten "hore" zariadi. Dôležité je, aby Ste svoj život prežili na úrovni totálneho stupňa "MAX".
Od malička pre mňa hudba znamenala viac ako pre iných ľudí. Spevu som sa začala venovať hneď ako som dokázala vedome vnímať melódie a rytmus, hneď, ako som vedome dokázala ovládať svoj hlas. Odvtedy prešlo veľa času a pretieklo veľa vody, ale taktiež som si za svoj relatívne krátky život veľa "odmakala". Teraz hovorím o "makačke", ktorá sa týka spevu. Technika, ovládanie hlasu, rozširovanie rozsahu, hlasové cvičenia, sú a boli na dennom poriadku. Som totiž zástancom toho, že za svojim snom si neustále treba ísť a nestrácať nádej, aj keď to už vyzerá, že táto sféra pre Vás nie je stvorená. Treba na sebe pracovať, nevzdávať sa, ak Vám niečo nejde, treba pridať! "KEĎ NEVLÁDZEŠ,PRIDAJ!"- znie motto jedného (pre mňa) veľkého človeka s veľkým Č.
Pred polrokom by som ani len nesnívala o tom, že budem takto môcť prežívať hudbu a že mi bude dopriate spolupracovať s takými úžasnými hudobníkmi, kolegami, priateľmi a partiou. Pred polrokom som bola nešťastná, sklamaná a mala som pocit, že môj život nenaberá správny smer. Keď v tom z ničoho nič v jeden upršaný deň zazvonil môj telefón a ozval sa náš gitarista s tým, že ma chcú v kapele. Nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať,prisahám. Vytiahli ma z depiek a z kaše.
       Neverím na náhody, a preto chcem túto dnešnú výpoveď ukončiť jednoducho. Všetko sa deje pre niečo, všetko má svoj zmysel. Len treba veriť. V ten zmysel... Raz, skôr ,či neskôr sa všetko vyjasní a vy zistíte na čo bolo Vaše smutné, zlé obdobie dobré. Verte!!!

P.S.: Ak sa Vám toto zdalo ako kopa nezmyslov, ospravedlňujem sa. Som však taká nadšená zo života, že chcem dopriať tento pocit aj Vám!!!!

Vaša *Mejita*

online román Moja dcéra : diel 1.

Becky opatrne odfukovala napravo odo mňa. Vedela som, že má tvrdý spánok, ale že prespí aj 14 hodinovú cestu dodávkou, ktorá bola plná nárazov a výkrikov, som nečakala. Z pravého zadného vrecka na nohaviciach som vytiahla mobil a rýchlosťou SMS-profíka som naťukala správu.

„Sme za hranicami Bulharska. Love you, M+B.“

Mobil som vrátila na pôvodné miesto, prehodila som si vlasy a oprela som sa o sedadlo. Trmácanie v dodávke malo vždy svoje čaro. Zavrela som oči a objala som moju štvorročnú dcéru okolo ramien.

„Už len hodina a sme tam! Malá spí?“, ozval sa náš dnešný šofér Rišo. „Spí ako zabitá. Celý čas, normálne nechápem.“, zasmiala som sa. Bolo 9:00 ráno, my sme boli kúsok za hranicami krásnej krajiny- Bulharska a cestovali sme na medzinárodný rockový hudobný festival SKRČE, na ktorom vystupovali kapely z rôznych kútov sveta. Trval už štvrtý deň a dnes, presne o 22:00 tu vystúpi naša obľúbená kapela.

„Neviem sa dočkať!!!!“

Pípla SMS a ja som s úsmevom pobozkala Becky na dobré ráno. „Mama, ťaháš mi vlásky.“,potichu zamrnčala. „Prepáč srdiečko, už je ráno, mala by si sa napapať.“ Podala som jej obložený rožok zabalený v servítke. Kým Becky raňajkovala, odostrela som okná na dodávke a sledovala som nádhernú krajinu, do ktorej sme počas noci pricestovali. Bulharsko vždy pre mňa znamenalo omnoho viac ako len nádhernú dovolenkovú destináciu. Už je to piaty rok odvtedy, čo som sa na hudobnom festivale zúčastnila po prvý raz, vtedy čerstvo po boku priateľa, dnes už otca mojej dcéry. Je to pre nás akýsi rituál,žiadne prekážky nás nezastavia pred návštevou SKRČE. Odkedy máme Becky, sa celého trvania festivalu zúčastňuje len Roggy sám, ja a Becky prichádzame až v ten deň, keď hrá jeho kapela.

„Už sme v Burgase baby!“, znenazdajky sa ozval Rišo. Roggyho veľmi dobrý priateľ, spriaznená duša-ak niečo také existuje aj medzi chlapmi, sa veľmi ochotne podujal na tohtoročnú úlohu nášho šoféra.

„Burgaaaas!“,zvýskla už totálne prebudená Becky. Keďže ešte stále nevie povedať „R“, názov tohto prekrásneho mesta znie z jej drobnej papuľky viac než komicky. S Rišom sme sa na seba pozreli a pousmiali sme sa. Dodávku zaparkoval na parkovisku pred stanovým miestom, ja som otvorila dvere a ovalil ma chlad. Je síce stred júla, no počasie stále dokáže prekvapiť. „Rebeka obleč si aj bundičku, tu nie je až tak teplo ako na Slovensku.“ Chvíľku protestovala, no stačil jeden škaredý pohľad a mikinu mala na sebe. Vystúpili sme z auta. Rišo už mal „zdravotnú“ pauzu, chcel zapáliť aj mne, no odmietla som. V prítomnosti dcéry nefajčím.

„Volal si Roggymu?“ opýtala som sa.

„Áno volal, o pár minút je tu, pomôže vám s vecami.“

Ani som si nestihla všimnúť a malá už hladkala túlavého psíka, kŕmila ho rožkom, ktorý sa do jej bruška už nezmestil. Je to veľká milovníčka zvierat, čo v kombinácii s jej dobrým a ešte čistým srdiečkom sľubuje,že poľutuje každého túlavého psíka, zastaví sa pri každej zatúlanej mačičke a spoločne zachraňujeme každé vtáča, ktoré vypadne z hniezda.

„Becky!“ ozval sa prudký tón a Rebeka sa rýchlo zvrtla. Vypleštila svoje veľké hnedé očiská, skričala „Tata!“ a už bola zavesená na otcovi. Ten ju pohladkal po kučeravých vláskoch, zodvihol a pobozkal. Nevideli sa tri dni a už si tak veľmi chýbali... Majú medzi sebou zvláštne puto. Také, aké medzi otcom a dcérou vidno málo kedy, hlavne ak ide o štvorročné dieťa. Prišiel ku mne.

„Ste krásne,“ povedal a pobozkal ma. Päť rokov je päť rokov, ale milovať tohto chlapa znamená milovať stále.

Keď sme sa dostatočne vyobjímali a Becky stihla otcovi ukázať túlavého psa („Volá sa Burgas,lebo sme v Burgase, vieš tata?“), Roggy podal ruku Rišovi a spoločnými silami sme podvíhali naše tri kufre a štyri tašky, ktoré sme brali dnu do stanového mestečka.

Viete, veľa ľudí ma odcudzovalo a stále ma aj odcudzuje za naše výlety na takéto miesta s malým dieťaťom. Nepochopí to nik, len ten, kto to zažil. Kto zažil oddanosť hudbe tak, ako to zažívam ja, Roggy a mnohokrát už aj Becky. Keď stojíte v dave ľudí, vaša dcéra visí na otcovi a ten vás objíma, skáčete do rytmu hudby a cítite, že nejestvuje nič viac len vy,hudba a vaša najbližšia rodina, je to pocit na nezaplatenie. Odporúčam to všetkým zakomplexovaným mamičkám a oteckom tejto doby.

Pri našom stane nás už čakalo nespočetné množstvo známych. Všetci si podávali Becky, hrali sa s ňou, obdivovali jej krásne vlasy a ona sa s radosťou predvádzala. Každého jedného som poznala a ona tiež. Boli sme každoročná zostava.

„Kde je Boris? Nikde ho nevidím..“ spýtala som sa Roggyho. Boris je najlepší gitarista, najlepší krstný otec a jeden z našich najbližších priateľov.

„Preboha, neviem. Ideš ho nájsť? Budem zatiaľ s Becky..“ prikývla som,znovu ma pobozkal a ja som ho objala. Tak mi chýbal!

Prešla som pár metrov k Borisovmu stanu a nakukla som dnu. Nebol tam nikto, len pár špinavých ponožiek a spacák. Bolo mi jasné, že tu Boris nespal, zrejme skončil u nejakej nešťastnej dievčiny,ktorej sa ďalšie tri dni festivalu bude s radosťou vyhýbať, zvláštne však bolo, že sa ešte stále nevrátil. Vedel predsa, že okolo desiatej prídeme, mal nás s Roggym čakať.

*Mejita*

Vítam Vás aj samú seba :)

Ahojte.:)
Zakladám tento blog bez akejkoľvek predstavy o tom, ako bude ďalej fungovať, či bude mať nejakú navštevovanosť, či si ho aspoň jeden človek prečíta.
Zakladám ho preto, lebo čítať treba. A novinka pre mňa je,že zisťujem, že v živote treba aj písať. Nastal vo mne pretlak akýchsi informácií, emócií a fantázie, tak sa to snažím zúžitkovať a sformovať do písmen. Mala by to byť istým spôsobom výhoda nielen pre mňa, ale aj pre čitateľa, teda pre Vás :)
Veľakrát treba popustiť uzdu predstavivosti, sadnúť si, relaxovať, čítať príbehy, knihy, romány... Nič viac neuvoľní myseľ ako čítanie. Preto dúfam, že ak si niečo odo mňa prečítate, či to bude dlhé, či krátke, nebudete to považovať za stratu času a naozaj dúfam, že Vám to niečo dá. Možno nie do života, možno len do konkrétnej minúty života, ale dá. A to je podstatné.

Ďakujem!

Vaša Mejita